Čo ma plávanie naučilo o šťastí
Lekcia číslo 1 : Nie je to o tom, ako rýchlo vieš plávať.
Originally published on The New York Times. Translated to Slovak with permission of Dr. Richard Friedman.
Pred pár rokmi, som jedného dňa vychádzal z bazénu a kým zo mňa ešte kvapkala voda, zastavil ma chlapík a s ruským prízvukom mi povedal : “Musíš sa pridať do nášho plaveckého tímu”.
Mal som okolo 50tky — trošičku pristarý na to, aby som sa pridal ku plavcom, hovorím si. Ale tréner — volal sa Igor — trval na svojom : “Vidím na tebe, že si dobrý plavec.”
Zaujatý a opitý lichôtkou som sa nechal prehovoriť a pridal sa ku jeho bande plavcov. Tréningy začínali 5:30 ráno, kým je väčšina normálnych ľudí ešte v posteli. Vôbec to ale nevadilo, pretože akokoľvek ospalí sme boli, mali sme zaručené, že keď skončíme, budeme maximálne bdelí, ba až v eufórii. Boli sme parádna partia a aj napriek tomu, že medzi nami boli aj slabší, aj lepší plavci, mali sme jednu vec spoločnú. Chceli sme sa zlepšiť.
Jedného dňa sme sa tak navzájom posťažovali ako sa nezlepšujeme, dĺžky sme neplávali rýchlejšie, a že sme pomalí.
Igor bol vždy veľkým filozofom, len sa usmial a povedal: “Máte to celé pomýlene! Rýchlosť nie je cieľ; je len výsledkom dokonale krásnej techniky.”
Na čom Igorovi naozaj záležalo, bola dokonalá technika — efektívny záber. Tvrdil, že keď dovedieš záber do dokonalosti, rýchlosť príde sama.
Rýchlosť bola jednoducho len vítaný vedľajší efekt toho, že plávam správne.
Nedávno som sa zamýšľal nad tým, že toto tvrdenie možno aplikovať aj mimo bazén. Všetci sme chceli plávať rýchlejšie, ale keď sme naháňali rýchlosť, rýchlosť neprichádzala. Rovnako je to so šťastím. Všetci chceme byť šťastní, ale čím viac naháňame šťastie samotné, tým je nepolapiteľnejšie.
Tento fenomén sme zažili všetci. Spomeň si na blížiacu sa dovolenku. Tešíš sa len na to ako pôjdeš na pláž, na hory a ako si budeš užívať všetok ten voľný čas. Len si predstav aké to bude super! Potom začneš plánovať čo všetko budeš robiť, čo si musíš zobrať, v akej reštaurácii si urobíš rezerváciu. S blížiacim sa termínom dovolenky prichádza malá dávku stresu.
Výskum ukazuje, že keď príliš premýšľame o tom ako byť šťastný, má to presne opačný efekt a podrývame si vlastnú vnútornú pohodu. Čiastočne to spôsobuje aj to, že toto rozmýšľanie zaberá nejaký ten čas, a nie je to moc príjemná činnosť.
Vedci, ktorí sa podieľali na štúdii zvanej “Stratený čas naháňaním sa za šťastím” náhodne prideľovali subjektom jednu z dvoch úloh. Jednu skupinu požiadali aby napísali 10 vecí, vďaka ktorým by boli šťastnejší, kým druhá skupina písala 10 vecí, ktoré ich už robia šťastnými.
Potom sa subjektov pýtali, do akej miery majú pocit, že im čas uniká pomedzi prsty, a akí sú šťastní v daný moment. Skupina, ktorá bola vyzvaná, aby uvažovala nad tým, čo ich môže urobiť šťastnejšími, mali pocit že čas uteká rýchlejšie a cítili sa výrazne menej šťastní.
Potvrdzujú to aj argumenty novinárky Ruth Whippman, ktorá vo svojej knihe z roku 2016 “Úzkostlivá Amerika: Ako naháňanie sa za šťastím vytvára národ vynervovaných trosiek.” tvrdí, že ľudia sa príliš snažia byť šťastnými. Sťahujú si ďalšiu appku na meditáciu, chodia na hodiny jogy, čítajú motivačné knihy — a koniec koncov ich to väčšinou len stresuje. Takže čo by sme mali robiť? Jednoducho si vyjdite von s kamarátmi a robte spolu niečo, čo vás všetkých baví. Štúdia po štúdii ukazuje, že kvalitné sociálne vzťahy sú najsilnejším a najviac konzistentným ukazovateľom šťastného života.
Čo ma vracia naspäť ku plávaniu. Keď plávam, mám pocit, že mám všetok čas sveta. Je to aj kvôli tomu, že keď vojdem do vody, znamená to, že môj bežný život skončil. Celý ten čas, kým sme vo vode nás drží pokope namáhavé plávanie a vtipkovanie o živote.
Naša technika sa zlepšila, vďaka Igorovi. Máme plynulejší záber, držíme lakte a stabilne kopeme. Niekedy plávam rýchlejšie, ako zvyčajne. A keď nie, aj tak sa cítim skvelo.
Koniec koncov, šťastie je len vedľajší efekt dobrého života — rovnako, ako môže byť rýchlosť výsledkom excelentnej plaveckej techniky. Ak ma ospravedlníte, idem si zaplávať.
